30 TALENTOVANÝCH SLOVÁKOV POD 30 ROKOV

Frustrácia z hromadiacich sa politických káuz bez vyvodenia zodpovednosti priviedla vtedy 18-ročnú gymnazistku Karolínu Farskú k tomu, aby v roku 2017 spoluorganizovala Veľký protikorupčný pochod, študentskú inciatívu, ktorá zmobilizovala tisíce ľudí po celom Slovensku. V deň, keď sa verejnosť dozvedela o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, Farská pricestovala do Bratislavy, kde si na Námestí SNP s mnohými ďalšími uctila pamiatku novinára a jeho snúbenice. Okamžite sa zapojila do spontánne vznikajúcej siete ľudí, ktorí neskôr vytvorili iniciatívu Za slušné Slovensko. Pridal sa k nim aj Juraj Šeliga, vyštudovaný právnik a absolvent John Jay Institute vo Filadelfii (vzdeláva budúcich lídrov verejného sektora). Práve Farská a Šeliga sa postupne stali hlavnými tvárami iniciatívy, ktorá zorganizovala najväčšie demonštrácie na Slovensku od novembra 1989 (po celej krajine aj za jej hranicami sa na nich zúčastnilo viac ako 100-tisíc ľudí) a výrazne prispela k rekonštrukcii vlády a postupnému odchodu premiéra Roberta Fica, ministra vnútra Roberta Kaliňáka a policajného prezidenta Tibora Gašpara zo svojich funkcií.

Aké Slovensko si želáte?
Juraj: Chcel by som žiť v krajine, kde každý, bez ohľadu na to, či sa narodil v Bratislave, Stropkove alebo v Námestove, bude mať šancu dostať kvalitné vzdelanie. Keď sa mu stane krivda, súdy a orgány ochrany práva k nemu pristúpia úplne rovnako bez ohľadu na to, kto to je alebo aký je jeho spor. A chcel by som žiť v krajine s rôznorodým, zaujímavým, silným, niekedy i nesúhlasiacim spoločenstvom, no spoločenstvom, ktoré je schopné viesť medzi sebou diskusiu. Pretože tam, kde nie je diskusia a porozumenie, víťazia strach, hnev a nenávisť.

Karolína: Želám si, aby Slovensko bolo krajinou, na ktorú budú môcť byť jej obyvatelia hrdí. A teraz nemyslím, že budeme pyšní na Tatry či na pekné ženy, ale aj na to, ako to u nás funguje. Želám si, aby sa ľudia vedeli spoľahnúť na inštitúcie, ktoré tvoria túto krajinu, a ľudí, ktorí ju zastupujú, a želám si, aby boli všetci na Slovensku vypočutí, aby to nebolo len o Bratislave a Košiciach, ale napríklad aj o Telgárte, Medzilaborciach alebo Nových Zámkoch. Túto krajinu tvoria ľudia zo všetkých obcí a ona by mala byť pre nich všetkých.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Juraj: Dnes je medzi právnikmi väčšia konkurencia ako pred 30 rokmi, na druhej strane, možnosti, ktoré majú mladí ľudia, sú podstatne väčšie. Tí schopní a odvážni, ktorí sa neboja, sa dnes vedia jednoduchšie presadiť. Môžu načerpať obrovské množstvo informácií, získať skvelé vzdelanie a záleží do veľkej miery len na nich, ako veľmi sa posunú vpred.

Karolína:Pred 30 rokmi nežná revolúcia v Československu položila základy demokratickej a spravodlivej spoločnosti. Vtedajší organizátori protestov to určite mali ťažšie v tom zmysle, že nebolo jednoduché verejne sa postaviť za svoje názory, presadzovať ich a snažiť sa ich aplikovať do praxe. To, čo my robíme dnes, pramení aj z toho, že ľudia sa vtedy postavili, išli štrngať na námestia a vydobyli si slobodu.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Juraj: Buď pokorný a nikdy sa nevzdávaj.

Karolína: Napadla mi jedna od mojej dobrej kamarátky, ktorá mi povedala, že hlavné je mať veci pevne v rukách v tom zmysle, že aj keď nie je úplne jasné, čo bude zajtra, človek má byť verný sám sebe a má mať jasno v tom, prečo a ako sa rozhoduje.

Ešte pred desaťročím boli priemyselné pamiatky na Slovensku v lepšom prípade zabudnuté, v horšom prípade prekážkou pre buldozéry developerov. Dnes ľudia spoznávajú ich históriu a podporujú projekty na ich záchranu. Pričinilo sa o to práve občianske združenie Čierne diery, ktorého spoluzakladateľom je aj Martin Lipták. Ten svoju kariéru začínal v médiách ako editor denníka SME, no zároveň vo voľnom čase organizoval najväčšie metalové koncerty na Slovensku. Dnes má projekt Čierne diery takisto len ako voľnočasovú aktivitu popri hlavnej práci na tlačovom oddelení Kancelárie prezidenta SR. Andrejovi Kiskovi pomohol posilniť jeho sociálne siete, zdvojnásobiť zásah na Facebooku a naštartovať Instagram.

Aké Slovensko si želáte?
Želal by som si, aby boli k sebe ľudia ohľaduplnejší, aby si viac všímali prostredie okolo seba, aby vracali spoločnosti späť to, čo z nej dostali. A aby boli aktívni - v bezprostrednom okolí, ale aby sa našli aj takí, ktorí sa dajú na takú náročnú vec, akou je pôsobenie v politike.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
U prezidenta pracujem najmä so sociálnymi sieťami, takže porovnanie je zložité. Myslím si však, že keďže má Slovensko veľkú emigráciu do zahraničia, je pre mladých ľudí u nás pomerne jednoduché presadiť sa doma. Relatívne ľahko sa dostanú k príležitostiam, ku ktorým by sa v zahraničí prepracovali ťažšie. Čo sa týka mapovania pamiatok, nejaké aktivity existovali aj 30 rokov dozadu, spoločnosti však chýbalo hlbšie povedomie a úcta k tomuto druhu pamiatok. Zrejme to pramenilo z nedostatku informácií, ľudia si nevedeli uvedomiť krásu týchto budov, ich ďalšie možné využitie, nechápali, v čom je ich hodnota.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Vo všeobecnosti sa neriadim citátmi iných ľudí, jedine ak podvedome. Ale v živote postupujem podľa až takmer reklamného sloganu - just do it. Netreba nad vecami príliš dlho premýšľať, treba začať robiť a v procese sa mnohé otázky vyriešia, či už vďaka šťastiu alebo šikovnosti. Totiž niekedy, keď človek príliš dlho premýšľa, tak nič nezrealizuje.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Najnovšia kniha od Čiernych dier.

Ako malá snívala o práci novinárky, neskôr sa aj pod vplyvom okolia rozhodla pre štúdium práva. Už počas vysokej školy stážovala v advokátskych kanceláriách na Slovensku a v Salzburgu, no dobrovoľníctvo v prezidentskej kampani Andreja Kisku zmenilo jej smerovanie. Kiska ju už ako prezident oslovil s otázkou, či chce byť súčasťou jeho politického tímu, a ona bez váhania prijala. „Mala som veľké oči, chcela som sa podieľať na veciach verejných, a ani som sa vtedy nespýtala na náplň práce, pracovné podmienky či plat,“ hovorí a dodáva, že jej začiatky ako analytičky zavretej v kancelárii nad číslami a grafmi, neboli jednoduché. Ani raz však svoje rozhodnutie neoľutovala a postupne sa prepracovala na pozíciu riaditeľky sekcie regionálnej politiky. Do agendy jej po čase pribudla aj druhá oblasť – inovácie a podnikateľské prostredie, vďaka čomu sa prezidentových ciest do zahraničia zúčastnilo vyše 300 inovatívnych spoločností, výskumných tímov a startupov zo Slovenska.

Aké Slovensko si želáte?
Úspešné Slovensko plné šťastných ľudí. Ekonomickými faktormi sa síce naša krajina javí ako úspešná, rastie HDP, prichádzajú investori, ale nie je to cítiť vo všetkých regiónoch Slovenska. A práve to ma ako riaditeľku regionálnej politiky v rámci prezidentského tímu najviac mrzí. Už päť rokov totiž venujem svoju pozornosť tomu, aby sme sa dozvedeli čo najviac o rozdieloch v regiónoch a o tom, ako ich zotrieť. Je to však beh na dlhú trať a ešte na to nie je politická vôľa vo všetkých najvyšších úradoch.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
To je podľa mňa veľmi individuálne. Ja som mala šťastie, že Andrej Kiska bol človek, ktorý prišiel do politiky z biznisu a charity a bol zvyknutý obkolesovať sa ľuďmi, ktorí prinášajú kreatívne myšlienky a tvrdo pracujú bez ohľadu na vek. Takými, ktorí možno nedisponujú balíkom skúseností ako starší politickí harcovníci, ale majú presnú víziu, akú krajinu chcú. Tým som ho, domnievam sa, presvedčila aj ja a neviem, či by som to mala rovnako ľahké pri iných politických lídroch v minulosti. On bol tomuto otvorený.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Nejde o radu, skôr o inšpiráciu z gréckej mytológie. Podľa nej existoval boh príležitostí Kairos, ktorý poletoval okolo ľudí. Vpredu mal hustú ofinu, zozadu bol lysý. Symbolizovalo to pominuteľnosť šancí. Kto bol dostatočne rýchly a stihol ho schmatnúť za ofinu, keď letel okolo, ulovil si šťastie. Kto zaváhal, zozadu ho už nemal, ako schmatnúť. Každej príležitosti sa snažím povedať áno, a to, či bola správna, sa ukáže časom.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Jednoduchá detská hojdačka. Kniha Ivana Štúra hovorí, že “kto chce žiť, nech sa kýve”. Tak ako v živote, aj na hojdačke prichádza radosť až po vašom úsilí, po tom, čo sa začnete hýbať a snažiť.

Keď ako dieťa chodila s babkou do second handov, zapchávala si nos. Dnes stojí Katarína Hutyrová za prvým voňavým slovenským second handom Nosene a značkou upcyklovaného oblečenia Renewals by Nosene. V októbri 2015 otvárala prvú predajňu. Neskôr nadviazala spoluprácu so slovenskými výrobcami ručne vyrábanej kozmetiky či recyklovaných šperkov, pridala dizajnové časopisy a knihy, a tak rozšírila portfólio, ktoré second handy štandardne ponúkajú. Zakrátko otvorila aj druhú prevádzku v Banskej Bystrici. Z predaja Nosene podporuje aj prešovské centrum MyMamy, ktoré prevádzkuje bezpečný dom pre týrané ženy.

Aké Slovensko si želáte?
Prajem si čestné Slovensko. Aby mohlo byť miestom, kde budú ľudia radi žiť, kam sa radi vrátia. A kde pôjdu veci jednoduchšie, ako dnes niekedy idú. Chcem sebavedomé Slovensko, ktoré viem, kam ide.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Keďže som sa približne pred troma desaťročiami len narodila, môžem hovoriť len o tom, čo poznám z počutia, článkov a kníh. Podľa toho mám pocit, že podnikanie dnes už nemá toľko byrokratických prekážok. Ľudia sa predtým veľmi nezamýšľali nad udržateľnosťou, čo bolo ale aj tým, že problém fast fashion vtedy ešte nebol taký vypuklý. Na druhej strane, Slovensko malo asi silnejší odevný priemysel a krajčírske remeslo mali ľudia v rukách, čo časom zmizlo s tým, ako sa výrobné procesy sťahovali do Ázie. Až dnes sa k tomu trochu vraciame.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Môj otec ma viedol k tomu, že keď sa mi niečo robiť nechce, tak to radšej nemám robiť vôbec, pretože to len pokazím a narobím prácu tomu, kto to po mne bude musieť dávať dokopy. Páči sa mi aj rada, že keď chce človek niečo v živote dosiahnuť, stojí to vždy veľa úsilia a energie, no ak to robí rád, niečo sa vždy podarí. A posledným presvedčením je, že neexistuje výraz „nedá sa“. Všetko sa dá, len možno inou cestou, na akú sa človek na začiatku vybral.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Fotka vyjadruje upcyklovanú kolekciu v spojení s noseným oblečením a je zameraná na jednoduchosť, kvalitu a spojenie s témou žien, ktorým pomáhame.

Keď študoval na košickom matematickom gymnáziu, učiteľ jeho triede zvykol hovoriť, že dúfa, že sa nevydajú cestou humanistických odborov, nedajbože práva. Maroš Kravec si radu nevzal k srdcu, v tom čase už aj pod vplyvom seriálu JAG sníval o kariére právnika. Právo študoval v Manchestri, dokončil si ho vo švédskom Lunde, kde istý čas aj vyučoval.

Jeho spoločnosť LitFin financuje súdne spory s dolnou hranicou milión eur a žije z podielu z vysúdených peňazí. Spolupracuje s londýnskymi fondmi, ktoré majú v portfóliu okolo tri miliardy libier určených výhradne na financovanie súdnych sporov. „Stále sa nám zdá, že sme prišli do neznámeho lesa a zbierame všetky tie veľké huby, ktoré si ešte nik doteraz nevšimol,” usmieva sa Kravec.

Aké Slovensko si želáte?
Šťastné.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Náš biznis je postavený na financovaní súdnych sporov a je to relatívne nové odvetvie. Pred 30 rokmi by čosi podobné bolo len ťažko predstaviteľné, a to z rôznych príčin - nedostatočné právne povedomie, kvalita súdnictva a vymáhateľnosti práva.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Človek nerobí chyby, len platí drahé školné.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Najlepšie ma vystihuje jednoducho kalkulačka.

Pracuje v rodinnej firme Labaš, ktorú založil v 90. rokoch jeho otec. Od roku 2014 je aj spolumajiteľom (17 %) a od konca predvlaňajška prokuristom firmy, ktorá je najväčšou východoslovenskou sieťou obchodov s potravinami. Vo vlastnej sieti Fresh má Labaš 29 supermarketov na východe Slovenska, aktuálne hľadá vhodné miesto pre prvú predajňu v Bratislave.
Richard si hneď po strednej škole otvoril vlastný obchod, no od roku 2012 nastúpil do rodinnej firmy. Najskôr ako šéf jedného zo supermarketov, potom zastrešil IT projekty vo firme. Dnes ho bavia hlavne manažérske úlohy. V roku 2016 rozbehol aj vlastný startup L software (s otcovým investičným prispením, za čo získal menšinový podiel). Jeho aplikácia Flowy má maloobchodníkom priniesť zjednodušenie a zefektívnenie procesov, od tých skladových až po pokladničné.

Aké Slovensko si želáte?
Technologicky vyspelé, moderné a otvorené novým možnostiam.

Je teraz jednoduchšie uspieť vo vašom odbore ako pred 30 rokmi?
Čo sa týka veľko- a maloobchodu, vtedy to bolo jednoduchšie, hoci ani teraz to nie je obtiažne. Konkurencia sa ešte len rozbiehala. Stačilo robiť, čo robí každý, a malo to úspech. Ale mám aj softvérovú firmu, to u nás pred 30 rokmi asi veľmi nebolo. Teraz je to jednoduché.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Lož nie je nikdy lepšia ako pravda. Nikdy, v žiadnej situácii. Z krátkodobého hľadiska sa môže zdať výhodné prikrášliť realitu, ale časom sa človek dostane do problémov a ani si neuvedomí, že príčinou bola “skratka” v minulosti, jednoduchá lož.

Spoločne s Petrom Szamuhelom, ktorý je o šesť rokov starší a obaja pochádzajú zo Šale, vybudovali v centre Brna streetfoodový hit. Būcheck sa stal natoľko populárny, že turisti neraz prichádzajú do Brna len preto, aby ochutnali ich kuchyňu. A mladí majitelia dokola počúvajú, či sa nechcú rozširovať a čo vlastne plánujú robiť ďalej. „Aj my sa o tom často rozprávame, no trochu sa nám líšia názory a nechceme urobiť chybu,“ približuje Zuzana. Najbližšie sú k variantu, že vybudujú v Brne aj kamennú prevádzku, kde však budú ponúkať len cukrárenské výrobky.

Aké Slovensko si želáte?
Keď z Česka sledujem, čo sa na Slovensku deje, tak, žiaľ, musím povedať, že z našej krajiny ide veľmi negatívna atmosféra. Želala by som si zásadnú zmenu, lebo mnoho mladých Slovákov v zahraničí predtým uvažovalo nad návratom domov, ale po všetkých tých udalostiach ich tá chuť prešla.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Myslím si, že ľahšie to bolo pred 30 rokmi. Vtedy sa na ulici predávali hádam len grilované kurčatá a langoše, ale dnes ľudia cestujú, zbierajú inšpirácie, majú nápady a konkurencia v gastre je obrovská.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Veľa ľudí mi opakuje, že som až priveľmi tvrdohlavá a miestami mi to škodí. Sama si to uvedomujem, ale zatiaľ sa mi ubrať z tejto vlastnosti veľmi nepodarilo.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Rad pred foodtruckom Būchecku.

Peter Kóša študoval právo v Brne, keď si tesne pred koncom ako 22-ročný povedal, že chce radšej podnikať. Potom prišlo veľmi neisté obdobie, s partnerom v podnikaní - Čechom Tomášom Čmelíkom - museli rýchlo dokázať, že sa ich zľavový portál presadí medzi množstvom vtedajších konkurentov. Dnes je situácia iná, väčšina zo súperov zanikla. Travelking (donedávna Slevoking) je dvojka na českom trhu zľavových portálov, zamestnáva asi 50 ľudí a jeho obrat sa vytiahol na 15 miliónov eur pri stabilnom zisku. Petrovo a Tomášovo podnikanie sa však teraz mení: so svojou špecializáciou na cestovanie chce ďalej medzinárodne expandovať a zbaviť sa prívlastku “zľavový”.

Aké Slovensko si želáte?
Želám si Slovensko, z ktorého mladí nebudú musieť ísť do zahraničia za lepším životom a ktoré bude vyspelou demokraciou s výborným podnikateľským prostredím.

Je teraz jednoduchšie uspieť vo vašom odbore ako pred 30 rokmi?
Podnikám v odbore e-commerce a softvéru a tieto odbory pred 30 rokmi neexistovali, respektíve boli v plienkach. V každom prípade je to iba digitalizácia formy cestovania a cestovanie samozrejme existovalo. No bolo v rukách štátu a nebolo možné akákoľvek súkromné podnikanie v ňom. Teraz je to teda rozhodne jednoduchšie.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Rada od Tomáša Čmelíka, spoločníka vo firme, ktorú mi dal ešte na začiatku podnikania, keď to vyzeralo všelijako: Nemysli na to, aké to je, ale na to, aké to môže byť. Spolu sme snívali, že máme zamestnancov, že to všetko vyšlo, že biznis funguje. Na to si spomenieme vždy, keď máme problém.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Mojím cieľom bolo vybrať predmet, ktorý pre mňa symbolizuje cestovanie. Vybral som svoj batoh, na ktorý nedám dopustiť. Precestoval so mnou už takmer všetky európske pohoria - počínajúc našimi horami cez Julské Alpy až po nórske fjordy, ale i vzdialený Izrael, Srí Lanku, Ameriku či Nový Zéland prakticky na konci sveta. V pozadí sú však naše Tatry, ku ktorým mám najbližšie.

Za menej ako tri roky sa vypracovala zo stážistky v investičnej spoločnosti IPM Group, ktorá spravuje majetok v hodnote viac ako jednej miliardy amerických dolárov, na čelo oddelenia vzťahov s investormi a dnes je aj súčasťou manažmentu. Jej zásluhou získala firma desiatky miliónov dolárov na investície do popredných technologických firiem a startupov na Slovensku a v Silicon Valley. V súčasnosti pracuje na vytvorení novej pobočky IPM v Hongkongu. Cieľom je otvoriť nové dvere slovenským startupom na ďalšie kolá financovania od ázijských investorov a tiež na potenciálne exity v tomto regióne. Pritom sa iba nedávno vrátila z trojtýždňového retreatu v Thajsku, kde sa venovala joge a meditovaniu.

Aké Slovensko si želáte?
Nie sme krajina, kde všetko funguje. No napriek tomu má mnoho šikovných ľudí ambíciu meniť veci k lepšiemu, a chcú sa sem vracať aj študenti zo zahraničia, aby posúvali krajinu ďalej. Práve v tomto ohľade chcem, aby Slovensko zostalo práve také, aké je a aby sa posúvalo ďalej dopredu.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Na práci, ktorú robím, je úžasné to, že sa snažíme prepájať rôzne svety – investorov a firmy, ale aj Silicon Valley a Danube Valley. Pred 30 rokmi by to nebolo možné. Jednak v tomto sektore neboli takmer nijaké ženy, chýbal kapitál na investovanie, ale tiež nebol voľný pohyb tovaru, osôb, myšlienok a nedostávali sa k nám inovácie. Preto som rada, že žijem tu a teraz.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Nedávno som sa vrátila po troch týždňoch z retreatu v Thajsku, kde mi jeden mních na každú moju vetu odpovedal: „It's a gift“. Napríklad stres v práci – aj to je dar.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Tento obraz namaľoval môj otec v roku 1992 (rok môjho narodenia). Už od malička ho mám v izbe, už párkrát som oň musela bojovať, ale sprevádza ma dodnes. Bol inšpirovaný maľbou Georgie O‘Keefe s názvom Red Poppy. Môjho otca si veľmi vážim a som rada, že môj prvý pohľad každé ráno smeruje práve na jeho obraz. Vlčí mak je môj najobľúbenejší kvet, lebo jeho sila je v jeho zraniteľnosti.

Michal Verešpej začínal pred ôsmimi rokmi s jedným kamiónom, ktorý si kúpil za peniaze požičané od strýka. Banka ho vtedy odmietla. Dnes má 56 kamiónov a vyše sto zamestnancov. Predvlani tržby jeho firmy Vedos narástli na 8,3 milióna eur, vlani sa mali vyšplhať až k 12 miliónom. Tovar vozí hlavne pre významné potravinové reťazce. „Jazdiť na kamióne bol odmalička môj sen. Otec s tým nesúhlasil, chcel, aby som šiel na vysokú školu,“ spomína. Ako sa firma rozbiehala, pribral do nej súrodencov a vytvoril tak rodinnú spoločnosť.

Diplom z robotiky z Oxfordu a potom doktorandské štúdium počítačového videnia na Imperial College London. Počas štúdia si Lukáš Platinský vyskúšal aj prácu vo švajčiarskej pobočke Googlu, no nakoniec ho zlákali startupy. V roku 2012 začal pôsobiť po boku Andreja Pančíka v americko-slovenskom startupe Prizeo, ktorý prepája celebrity s charitami. Neskôr jeho spolužiak Peter Ondrúška našiel prihlášku na fellowship do prestížneho startup inkubátora Y Combinator. Vybrali ich. Postupne im začali prichádzať e-maily od investorov, a tak zistili, že ich nový nápad na vytvorenie máp, ktoré umožňujú zdieľanie rozšírenej reality, má skutočný biznis potenciál. „Keď sme dostali seed funding, tak sme založili Blue Vision Labs a išli sme do stealth mode (utajeného režimu),“ hovorí. Následne to bola poriadna jazda: za dva roky získali 17,5 milióna od investorov, vrátane fondu Google Ventures, a iba na jeseň minulého roka firmu predali zdieľanej taxislužbe Lyft, ktorá je najväčším americkým konkurentom Uberu. Odhadovaná cena: 100 miliónov dolárov. Teraz pôsobí Platinský ako manažér tímu v novej londýnskej pobočke Lyftu so zameraním na vývoj autonómnych áut.

Aké Slovensko si želáte?
Ak by som to mal zhrnúť jedným slovom, tak by som povedal, že empatické. Chcel by som, aby sa ľudia navzájom viac počúvali a tolerovali. Aby sa spoločnosť nedelila na „my“ a „oni“ – či už ide o politické názory, rasu, národnosť, náboženstvo... Moja priateľka pochádza z Číny, no vyrástla v Taliansku a študovala v USA. Preto si dnes viac všímam, keď vidím prejavy netolerancie. Čiže by som si prial Slovensko, ktoré je empatické a tiež ucelené, nie rozdelené na mnoho táborov.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Na jednej strane je dnes jednoduchšie dostať sa do tohto odboru, študovať počítačovú vedu. Počítače sú všade, stačí, keď zbehnete do obchodu a jeden si kúpite. Môžete tiež využiť rôzne služby, napríklad cloudové riešenia od spoločností, ako sú Amazon a Google. Na druhej strane, je omnoho náročnejšie výraznejšie sa presadiť, keďže je tu veľká konkurencia.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Niekedy, keď si myslíme, že máme veľký problém a na jeho riešenie je potrebné urobiť množstvo vecí, dostaneme sa do akejsi paralýzy. Najmä keď sa začneme zamýšľať nad tým, čo ak sa stane toto a čo ak hento... Preto je lepšie rozdeliť si veľký problém na malé úlohy, ktoré nás privedú až ku konečnému riešeniu a spraviť ten prvý krok.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Je to autíčko z lega. Mám rád autá, lego a tiež riešenie problémov. Je to zároveň aj taká metafora na to, že sa aktuálne pokúšame „poskladať“ samojazdiace auto.

Pred troma rokmi sa stal CEO a spolumajiteľom startupu Kontentino, nástroja, ktorý pre svoje interné potreby vyvinula marketingová agentúra Triad Advertising. Kontentino pomáha social media špecialistom a marketérom spraviť si poriadok vo svojich aktivitách. „Náš nástroj im šetrí asi 30 percent času. Tiež ich odbremeňujeme od množstva administratívnych úkonov, napríklad e-mailov – vecí, ktoré kreatívni ľudia neznášajú,“ opisuje Pokštefl. Za tri roky priviedol firmu k piatim tisíckam aktívnych užívateľov a tiež k raketovému rastu vyše 450 percent ročne. Najväčším úspechom je však podľa Pokštefla to, že sa pred rokom startup dostal do čiernych čísel.

Aké Slovensko si želáte?
Prial by som si, aby boli Slováci láskavejší, aby „nekopali“ len za seba. Aby menej závideli. A aby používali zdravý sedliacky rozum a neverili len tak hocičomu a hocikomu. Chcem, aby sme len nefrflali a niečo aj urobili. Aby sme začali u seba a boli sebavedomejší. Napokon, aby sme si vážili a aby sme neničili kultúrne a prírodné dedičstvo, z ktorého nám už aj tak veľa nezostalo. Vďaka takémuto správaniu by sa Slovensko stalo ešte krajšou a lepšou krajinou pre život.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Digitálny marketing a sociálne siete pred 30 rokmi neexistovali, preto si myslím, že je v mojom odbore určite jednoduchšie uspieť dnes.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
„Myšlienka nestojí za nič, na čom záleží, je jej predvedenie.“ Každý z nás má milión nápadov, ale ak ich nezačneme aj realizovať, nie sú hodné ničoho. Pokiaľ majú dvaja rovnaký nápad, tak vyhráva ten, kto ho lepšie zrealizuje.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Tento predmet reprezentuje to, že sa netreba hanbiť, ak niečo neviete. Napríklad ja neviem kresliť, ale mám to rád, preto som pre vás nakreslil tento strom – rovnako, ako som ho kreslil už v škôlke. Mimochodom, strom pre mňa znázorňuje aj rodinu, korene, život... Chcel som si ho dať aj vytetovať, ale rodičia by ma nepochválili.

Pred dvoma rokmi prišiel s nápadom, ako vytvoriť smart terč, ktorý zmení spôsob, akým dnes prebieha športová streľba. Na základe tohto nápadu vytvoril firmu Trainshot, ktorá do dnešného dňa predala 20-tisíc kusov takýchto terčov prevažne do Európy. „Namiesto obyčajného papiera sme urobili ,smartˈ papier a keď ho prestrelíte, elektronická jednotka zaznamená priestrel a vyhodnotí ho. Následne odošle výsledok a štatistiku o streľbe do smartfónu či tabletu,“ vysvetlí Schochmann. Trainshot už môžu využiť aj profíci. Firma spolupracuje so strelnicou v Českej republike, ktorá ich systém prenajíma na tréning českým ozbrojeným jednotkám. Má však ešte väčšie plány. „Pripravujeme špeciálny softvér na kvalifikáciu ozbrojených zložiek, ako sú FBI a SWAT,“ prezrádza Schochmann.

Absolvent Fakulty elektrotechniky a informatiky na STU má už pritom za sebou startup Drone n Base, ktorý vyvinul prvého herného drona na svete. Tiež je spolumajiteľom firmy DronenGames, cez ktorú vyvíjajú hry na drony, napríklad nedávno na mieru pre klienta zo Singapuru.

Aké Slovensko si želáte?
Slovensko, ktoré nebude len montážnou linkou automobilov. Teda Slovensko, ktoré bude známe špičkovými technologickými inováciami.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Pred 30 rokmi nebol internet taký, ako ho poznáme dnes. Čerpanie a zdieľanie informácií bolo omnoho zložitejšie. Technológie, ako napríklad dnešný smartfón, by boli veľké budovy a stáli by milióny eur. V súčasnosti je však vďaka lacnejšiemu výpočtovému výkonu a ďalším technológiám, ako je napríklad 3D tlač, omnoho jednoduchšie a veľmi efektívne vytvoriť funkčný technologický prototyp už za pár dní. Cena programovateľných procesov je často na úrovni niekoľkých desiatok centov. Žijeme v dobe, ktorá sa blíži k neobmedzeným možnostiam. Najväčší zlom však príde až s umelou inteligenciou. To bude koniec technologického stredoveku, v ktorom sa nachádzame.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Musíš sa dobre obliekať, lebo krachneš, Robko. A nezabudni si dať šál! (smiech) To sú rady od mojej drahej mamy.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Už ako malé dieťa ma fascinovali technológie. V škôlke som všetko rozoberal, aby som videl, ako veci vnútri fungujú. Kamaráti ma v tomto období volali Robko-Šrobko.

Pred vyše rokom zorganizoval vo Veľkej Británii súťaž, v ktorej jeho softvér na báze umelej inteligencie súperil s vyše stovkou renomovaných britských právnikov a porazil ich. Dokázal totiž s omnoho vyššou presnosťou predpovedať, ako dopadli rozhodnutia súdu v 750 prípadoch nezákonne predaných poistiek. Práve to ukázalo, že softvér má výrazný biznis potenciál a o firmu, ktorú medzičasom premenoval z CaseCrunch na CourtQuant, sa začali zaujímať ako prví klienti, tak aj investori. V súčasnosti má startup zopár prvých zákazníkov, medzi nimi aj poisťovacie spoločnosti patriace pod britskú skupinu Lloyd's. Taktiež aktuálne uzatvára ďalšie kľúčové partnerstvá, napríklad s jednou londýnskou právnou kanceláriou a tiež s litigačnými fondami APEX a Sentry Litigation Funding. „Najprv chceme ročne opakujúce sa tržby zvýšiť na úroveň 400- až 500-tisíc eur a potom začneme odpovedať na záujem o investície. Chceme byť schopní dostať investíciu v dostatočnej výške,“ povedal Maruščák, ktorý aktuálne pracuje aj na otvorení pobočky v Bratislave.

Maruščák je vyštudovaným právnikom z Cambridgeskej univerzity, pričom sa vydal v rodinných šľapajach, keďže obaja jeho rodičia sú sudcami.

Aké Slovensko si želáte?
Chcem Slovensko, kde sa rešpektuje rôznorodosť a ľudské práva, kde si ľudia navzájom pestujú lásku a nie sú poháňaní nenávisťou – i keď to je teraz zrejme problém v celej Európe. Chcel by som Slovensko, ktoré by bolo liberálnejšie. A tiež viem, aké Slovensko v žiadnom prípade nechcem. Nechcem extrémistickú krajinu, ktorá nemá rešpekt a úctu voči rôznorodosti. No a zároveň si želám krajinu, v ktorej keď človek na sebe pracuje a snaží sa, tak vie zmeniť svoj život.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Pokiaľ by som chcel robiť to, čo teraz – to znamená mať firmu postavenú na umelej inteligencii, ktorá analyzuje dáta o súdnych sporoch, tak to by som pred 30 rokmi určite robiť nemohol. Prístup k dátam a tiež technológie neboli na takej úrovni. No na druhej strane si intuitívne myslím, že síce je dnes jednoduchšie študovať právo ako kedysi, ale je omnoho ťažšie uspieť v tomto odbore. Na zahraničných trhoch je obrovská konkurencia a presadiť sa v nej je oveľa ťažšie.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Robte veci v živote tak, ako si myslíte, že sú správne a ako ich chcete vy. Nepozerajte sa nutne na to, čo chcú ľudia okolo vás. Nemusíte zapadať do ich predstavy o živote. Aj ak to má znamenať, že budete robiť veci, ktoré nie sú populárne.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Láska, či už rodinná, kamarátska alebo partnerská, je pre mňa veľkým zdrojom pozitívnej energie a cestou k šťastiu.

Vyštudovala diplomaciu a medzinárodné vzťahy v Banskej Bystrici a k pestovaniu čučoriedok ju priviedli rodičia, ktorí sad na Horehroní pred 16 rokmi založili.

Čučoriedky sa snažia pestovať čo najprirodzenejším spôsobom a na kríkoch prvého sadu dopestujú viac ako tisíc litrov. A keďže jej rodina vlastní vhodnú pôdu, sady chce postupne rozširovať – a to nielen o čučoriedkové kríky, ale aj o brusnice.

Figľušová za svoj projekt Čučoriedkovo získala ocenenie Podnikateľka roka 2018. Práve otvára aj vlastné pohybové štúdio, pracuje tiež ako marketingová riaditeľka vo firme na distribúciu veterinárnych liečiv a krmív.

Aké Slovensko si želáte?
Želám si, aby si Slovensko udržalo a zachovalo všetky prírodné krásy a tradície. Želám si ekologicky čisté Slovensko, v ktorom sa budú vyrábať zdravé potraviny, budeme piť čistú vodu a dýchať zdravý vzduch. Ďalej si želám ekonomicky prosperujúce, bezpečné a spravodlivé Slovensko pre všetkých. Slovensko, v ktorom sa nebude kradnúť a spravodlivosť bude pre všetkých.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Pred 30 rokmi sme na Slovensku nepestovali čučoriedku chocholíkatú. Ale kedysi bolo samozrejmé, že si každá rodina vo svojej záhrade prirodzeným spôsobom dopestovala zdravé produkty. V súčasnosti sme svedkami, že ľuďom opäť záleží na kvalite potravín. Z toho dôvodu aj prichádza trend lokálnych a farmárskych produktov.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Asi tú, že na podnikanie je najlepší nepárny počet ľudí - a traja sú už veľa.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Jednoznačne čučoriedky.

Na Univerzite Komenského vyštudovala bakalára biochémie, magistra získala z bioorganickej chémie. Doktorát z chémie obhájila minulý rok v máji na univerzite v Bazileji vo Švajčiarsku. Potom sa zamestnala vo farmaceutickej firme v Bazileji, kde pracuje na oddelení forenznej chémie ako Associate Principal Scientist. Venuje sa odvetviu stanovovania tzv. extractables and leachables. Ide o zlúčeniny, ktoré sa môžu uvoľňovať do liečiv z obalov alebo materiálov, ktoré sa využívajú v procese výroby aktívnych zlúčenín – napríklad protilátok a proteínov, ktoré sú súčasťou liekov proti rakovine alebo proti poruchám krvotvorby. Momentálne sa však venuje hmotnostnej spektrometrii a mikroskopii. Okrem výskumu sa snaží dostať vedu k masám ľudí. Píše vedecké články po slovensky pre Denník N a Quark, a po anglicky pre Chemistry World, Physics World a Physics Today. Pre stránku priklady.eu založila aj instagramový profil (vyše 27-tisíc sledovateľov), kde uverejňuje fotky a videá zo svojho laboratória a vysvetľuje svoje projekty či princípy vedy. Nájdete tam aj video, ktoré si pozrelo vyše 6,7 milióna ľudí. Medzi jej najväčšie výzvy patrí dostať vedu medzi ešte širšiu verejnosť a najmä deti a dorast.

Aké Slovensko si želáte?
Bola by som rada, keby sa Slovensko stalo tolerantnejším a otvoreným moderným ideológiám. Aby ľudia mali vlastné kritické myslenie a neverili slepo dezinformáciám a bludom. Úprimne si želám Slovensko bez korupcie, s lepším školstvom a zdravotníctvom, bez politiky prepojenej na mafiu a bez homofóbie a rasizmu.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Myslím, že pred 30 rokmi bolo jednoduchšie nájsť si prácu. Chémiu študovalo menej ľudí, preto sa miesto na univerzite, prípadne v priemysle našlo jednoduchšie. Na druhej strane máme v súčasnosti omnoho viac možností uplatniť sa a, najmä čo sa týka našej histórie, máme omnoho viac možností cestovať a spolupracovať so zahraničnými inštitútmi. Som rada, že žijem v súčasnosti, a rozhodne by som to nemenila.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Najlepšiu radu mi dal môj školiteľ na doktorandskom štúdiu. Povedal mi, že v žiadnom prípade nemám slepo dôverovať niekomu iba preto, že má vyššiu pozíciu ako ja, alebo preto, že má za sebou roky skúseností. Inovatívne nápady často prinesie práve človek s nadhľadom a inou perspektívou.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Táto pipeta slúži na presné meranie malých objemov roztokov, vystihuje ma, pretože sa bez nej v laboratóriu nepohnem a používam ju niekoľkokrát denne.

Biofyzik z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, momentálne pracuje v košickej pobočke spoločnosti GlobalLogic (sídlo má v americkom Silicon Valley) ako Data Scientist. V roku 2017 sa stal víťazom súťaže Falling Walls Lab. Mikro-CT prístroj, na ktorom sa Stanislav spolupodieľal, umožňuje zobrazovať vnútro mikroorganizmov. Jeho príspevok spočíval v rozvoji 3D rekonštrukčných algoritmov a efektívnych propagátorov pre šírenie vlnenia cez optiku zvanú Braggov zväčšovák, ktorá je podstatou mikro-CT prístroja.

Momentálne sa venuje aplikácii techník umelej inteligencie v rôznych biomedicínskych odvetviach a aktuálne napríklad pracuje na vývoji podkožného čipu, ktorý má slúžiť na monitorovanie krvného tlaku u zvierat. Jeho profesijným snom je vytvoriť na východe Slovenska viac pracovných príležitostí zameraných na inovácie a taktiež zlepšiť prepojenie univerzít s komerčnou sférou.

Aké Slovensko si želáte?
Želám si Slovensko, ktoré bude modernou krajinou, ktorá sa nebojí brať si inšpiráciu od iných krajín s vyššou životnou úrovňou. Zároveň však túžim po tom, aby sme boli hodnotovo orientovanou krajinou. Aby neplatilo, že najväčšej úcty sa dostane povolaniam, ktoré sú najlepšie platené, ale tým, ktoré skutočne slúžia ľuďom. Aby hnanie sa za úspechom v biznise nebolo na úkor tvorby závislostí u ľudí alebo kvality životného prostredia. Biblia spomína, že koreňom všetkého zla je milovanie peňazí. Nie peniaze samotné. Želám si, aby ľudia na Slovensku, či chudobní, alebo bohatí, nemilovali peniaze.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Na jednej strane je to jednoduchšie, lebo prístup k informáciám sa vďaka internetu šialene zjednodušil. Človek má tak k dispozícii omnoho viac inšpirácie na riešenie svojho problému. Na druhej strane to prirodzene zvýšilo konkurenciu vo svete, čiže môže byť ťažšie sa presadiť. Nevyriešených problémov s nárastom poznania však skôr pribúda, čiže celkovo hodnotím, že je jednoduchšie uspieť (prísť na niečo nové a relevantné) ako pred 30 rokmi.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Ťažko posúdiť, ktorá rada bola najlepšia, ale jedna, čo mi utkvela v pamäti, bola od môjho školiteľa na doktorandskom štúdiu a súvisela s mojou častou zmenou oblasti výskumu. Povedal mi: „Chromá kobyla, ktorá ide stále jedným smerom, dôjde nakoniec ďalej ako statný žrebec, ktorý zbesilo pobehuje sem a tam.“

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Fitloptu milujem, lebo vie udržať môj chrbát ako-tak čerstvý počas 8-hodinovej, prevažne sedavej činnosti.

Snaží sa pomôcť pacientom s rakovinou semenníkov, ktorým nepomáha bežná liečba. Výsledky jej práce sú veľmi nádejné, vďaka čomu bude v Národnom onkologickom ústave začatá aj klinická štúdia. Za svoj výskum získala vlani ocenenie Študentská osobnosť Slovenska v kategórii Lekárske vedy a farmácia, ako aj celkové víťazstvo Top Študentská osobnosť Slovenska. Aktuálne je na doktorandskom štúdiu onkológie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Ešte v roku 2017 získala štipendium na trojmesačný študijný pobyt na oddelení patológie v rotterdamskom Erasmus Medical Center. V laboratóriu profesora Leenderta Looijenga mala možnosť získať mnohé nové experimentálne zručnosti, ako aj cenné výsledky pre výskum bunkových línií rezistentných voči cisplatine (cytostatiká, ktoré sa používajú na liečbu rakoviny). Momentálne sa intenzívne venuje príprave dvoch vedeckých publikácií a keďže je v poslednom ročníku doktorandského štúdia, tak aj písaniu dizertačnej práce.

Aké Slovensko si želáte?
Slovensko pre mladých – pre mladých šikovných ľudí, ktorí nebudú musieť utekať za prácou do zahraničia, pre mladé rodiny, ktoré nebudú musieť riešiť existenčné problémy, či pre mladých študentov, ktorí nám neujdú na vysoké školy do susednej republiky. Slovensko pre nás všetkých, zdravé a krásne – plné lesov, zelene, zvierat, nie zničené výrubom a znečistené odpadom.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Myslím si, že dnes je to zložitejšie. Na svete je množstvo vedeckých tímov a pracovísk, ktoré sa venujú onkologickému výskumu rovnako ako my. Rozdielne je „len“ ich financovanie. Financie totiž zohrávajú dôležitú úlohu aj vo vede. Bez nich nedokážeme zakúpiť nové prístroje, nakúpiť drahé chemikálie, zaplatiť zložitejšie analýzy, a tak je oveľa náročnejšie konkurovať zahraničným pracoviskám. Tento rozdiel podľa mňa nebol pred 30 rokmi až taký výrazný, ako je to teraz.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Mysli ako protón. Vždy pozitívne. (z angl. Think like a proton. Always positive.) Väčšinou, ak je človek pozitívny, dejú sa mu pozitívne veci. Ja sa preto snažím byť pozitívna čo najviac a zatiaľ to aj funguje.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Rovnako ako ja, tak aj tento môj batoh je veselý, praktický a rád spoznáva nepoznané.
S batohom som precestovala Thajsko, Malajziu, Egypt, Portugalsko, Holandsko, Belgicko, Slovinsko, Bosnu a Hercegovinu, Srbsko, obkukli sme Dubaj aj Rím... Má túlavé topánky ako ja.

Mirka Uhnak je CEO programu Mini Tech MBA, čo je semestrálny vzdelávací program v IT, ktorý bol vytvorený špeciálne pre ženy. Cieľom programu a ľudí, ktorí za ním stoja, je motivovať ženy naplniť ich potenciál. Sústreďujú sa nielen na znalosť technológií, ale aj na osobnostný a kariérny rast každej účastníčky. Mirka sa predtým venovala riadeniu vzdelávacích, komunitných a marketingových projektov v agentúre Generations a OZ Záleží nám. Po ukončení štúdia v odbore strategický manažment na Fakulte manažmentu UK pracovala v KPMG v Bratislave. V rámci PhD. štúdia na FM UK sa sústredí na podnikanie znevýhodnených skupín obyvateľstva a Intrapreneurship.

Aké Slovensko si želáte?
Želám si pokojné Slovensko s kvalitným vzdelávacím systémom a spoľahlivým verejným sektorom.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Určite áno. Až v posledných rokoch vnímame presah technológií do každého sektora a s ním aj rastúcu potrebu vzdelávať sa v IT.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Rob veci, ktoré sa nemusia podariť.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Najviac ma vystihuje disciplína a organizácia. Dávam si záležať na tom, aby som mala poriadok v kalendári, myšlienkach aj dokumentoch.

Farmakológiu podľa vlastných slov miluje už od veľmi skorého veku – pubertu totiž strávil čítaním zdedených vysokoškolských učebníc. Po štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave (PharmDr.) pokračoval v doktorandskom štúdiu na Masarykovej univerzite v Brne (PhD.). Aktuálne pôsobí na klinike, ktorá je svetovou špičkou v liečbe nádorových ochorení – v newyorskom Memorial Sloan Kettering Cancer Center. Ján je súčasťou laboratória zameraného na metastázy mozgu – jednu z najkrutejších komplikácií rakoviny, pre ktorú neexistuje efektívna terapia. Dni aj noci trávi skúmaním molekulárnych mechanizmov, ktoré nádorové bunky zneužívajú počas svojej komplikovanej cesty do mozgu a mozgovomiešneho moku. Nezávislú vedeckú dráhu plánuje i naďalej zasvätiť štúdiu metastáz – rád by viedol vlastné laboratórium a prispieval k objasneniu fenoménov, pre ktoré zatiaľ neexistuje vysvetlenie.

Aké Slovensko si želáte?
Slovensko progresívne, ktoré víta pokrok, neodháňa šikovných Slovákov preč, ale naopak, láka ich späť. Slovensko tolerantné, v ktorom sa rodič nemusí báť, že príde o dieťa pre to, aké je. A Slovensko sebavedomé, v ktorom nám vládnu rozumní ľudia a politici vedia, kedy je čas odísť.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Medzi vedcami sa vtipkuje, že pred 30 rokmi stačilo na úspech naklonovať’ jeden gén (pozn. objaviť) a vedel o vás celý vedecký svet. Preraziť dnes stojí omnoho viac úsilia, máme však k dispozícii technológie, o ktorých v tom čase nik ani nesníval. Myslím, že celý koncept úspechu vo vede je založený na unikátnom riešení zásadného spoločenského problému a na tímovej práci. Prísť s tou správnou ideou v správny čas je rovnako ,jednoduché’ dnes, ako bolo pred 30 rokmi.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Nemárni čas čakaním v rade.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Ak mám na to ísť inštinktívne, tak určite ranná šálka kávy, pretože bez nej to nie som ja. S tým by súhlasili aj moji blízki.

Natočil študentský film Ojmiakon, ktorý Americká filmová akadémia zaradila medzi asi 100 najlepších dokumentov sveta a ako prvý Slovák sa kvalifikoval aj do širšieho výberu na Oscara v kategórii krátky dokument. Film je pomenovaný podľa sibírskej dediny v Jakutsku, ktorá je najchladnejším obývaným miestom na svete. Na projekt sa pripravoval približne rok a pol a strávil tam päť dní bez signálu, tečúcej vody či WC, pri teplotách okolo mínus 50 °C. Od detstva bolo jasné, že Dominik sa bude venovať filmu. Prvý dokument natočil ako 10-ročný, urobil ho o Peru, odkiaľ sa vrátil jeho otec. Prvé medzinárodné filmové ocenenie získal v šestnástich rokoch. Študovať sa vybral do zahraničia, lákal ho svet veľkých produkcií. Prijali ho na filmovú školu v Paríži, kde získal bakalársky titul v oblasti kamera a filmový strih. Tento rok by mal dokončiť štúdium na prestížnej Národnej filmovej škole v Londýne v odbore vizuálne filmové efekty. Natočil aj krátky dokumentárny portrét Parížsky holubí muž či krátky hraný film Libelle. Pripravuje ďalší cestopisný dokumentárny film v Indii.

Aké Slovensko si želáte?
Krajinu, kde sú ideálne podmienky pre všetkých, aby mladí ľudia nemuseli odchádzať do zahraničia.

Čo myslíte, je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
V rámci filmových efektov to bolo vtedy asi jednoduchšie, keďže sa im venovalo len pár ľudí. Čo sa týka filmu, tak tomu sa už dnes môže venovať hocikto, technika je dostupná, ale na druhej strane iba zlomok ľudí vie, ako správne používať kameru, filmovú reč a ako zrozumiteľne vyrozprávať príbeh. Nie bezdôvodne sa to päť rokov študuje na univerzite. Povolanie režiséra by som prirovnal ku kuchárovi v nejakej dobrej reštaurácii. Iba on totiž rozhoduje, aké emócie a chute budú zákazníci pri konzumácii jeho jedla zažívať. Musí dobre zvážiť každú ingredienciu a jej pomer.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Dala mi ju moja mama, keď mi odmalička prízvukovala, aby som sa učil angličtinu. Mal som 8 či 10 rokov a spomínam si, ako kamaráti chodili na futbalový krúžok a ja som musel na angličtinu. Dnes som za to vďačný, otvorili sa mi tým dvere.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Fotografia z natáčania.

Vystupuje pod menom Expl0ited a na sociálnych sieťach je štvrtým najsledovanejším Slovákom, jeho kanály majú dokopy viac ako 1,6 milióna sledovateľov. S natáčaním videí začal ako 12-ročný, prvé zárobky prichádzali približne v roku 2013, ešte v období, keď iba nakrúcal a komentoval, ako hrá počítačové hry. Polovicu jeho príjmov dnes tvoria spolupráce s firmami a najvyšší honorár predstavoval čiastku 30-tisíc eur. Sústreďuje sa na dlhodobé spolupráce a kampane, medzi jeho klientov patrí Orange, Adidas, Union poisťovňa či Coca-Cola. Aby nesedel iba za počítačom, pred deviatimi mesiacmi spustil aj vlastný offlinový projekt. V bratislavskom nákupnom centre Aupark otvoril gastro prevádzku s názvom Wafland. Klope na drevo, že sladký biznis s waflami sa rozbehol náramne a práve uvádza do života aj jeho franšízový model. Chcel by dať príležitosť mladým ľuďom plniť si svoje podnikateľské sny pod silnou a stabilnou značkou. Obzerá sa tiež po priestoroch v centre mesta, kde chce pod brandom Wafland vytvoriť priestor, v ktorom bude organizovať rôzne akcie aj vlastné workshopy.

Aké Slovensko si želáte?
Mladé, spravodlivé, otvorené… A s diaľnicou z Bratislavy do Košíc.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Vzhľadom na to, že pred 30 rokmi internet, ako ho poznáme, neexistoval, tak je to jednoduchšie teraz. Celkovo ale tvrdím, že pokiaľ človek robí niečo, čo ho nadchýna, tak podmienky a konkurencia sú druhoradé.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Keď nejde o život, tak nejde o nič. Niekoľko rokov mi to ešte ako dieťaťu prízvukoval tréner pred každým zápasom, lebo som bol vždy taký vystresovaný, že sa mi triasli kolená. Dlho mi trvalo, kým som sa naučil užívať si takéto vypäté situácie.

Už takmer 10 rokov sa pohybuje vo filmovom biznise. Po skončení bakalárskeho štúdia masmediálnej komunikácie na Slovensku sa vybral do mekky filmového priemyslu, kde sa na University of California v Los Angeles dva roky učil od špičkových ľudí z praxe a tam aj začal kariéru v medzinárodnej distribúcii. Momentálne žije v Prahe a vedie budapeštiansku spoločnosť Luminiscence, ktorá sa venuje medzinárodnému predaju animovaných filmov lokálnym distribútorom po celom svete. Hovorí, že nikdy nemal ambície ísť do produkcie, je skôr obchodník. V posledných troch rokoch rozbehol aj „side business“, kde s partnerom nakupujú filmové práva pre Poľsko a následne ich predávajú lokálnym televíziám a distribuujú na VOD (video-on-demand). Spolupracoval tiež pri otváraní pobočky nemeckej firmy Constantin Entertainment na Slovensku, na konte majú napríklad projekt MasterChef. Na začiatku svojej profesijnej dráhy pomáhal aj otcovi, ktorým je režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš, rozbehnúť medzinárodný biznis s jeho dokumentárnou produkciou.

Aké Slovensko si želáte?
Z osobnej skúsenosti som sa v Amerike nikdy nestretol s klientelizmom, vždy šlo len o to, aký ste šikovný a čo dokážete. Mám pocit, že na Slovensku má, žiaľ, priveľa ľudí pocit, že môžu byť úspešní len vtedy, ak budú mať dosah na štátne peniaze. Chcel by som vidieť, aby si čoraz viac Slovákov verilo, že len vďaka svojim schopnostiam a tvrdou prácou si dokážu splniť, po čom túžia, a dostať sa tam, kam potrebujú.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Určite nie. Aj napriek tomu, že pred 30 rokmi bol tento biznis oveľa jednoduchší vďaka celosvetovému dopytu po VHS. Sféra, v ktorej pracujem, je uzavretá a dominujú v nej Američania, Briti a Francúzi. Je veľmi obtiažne dostať sa na pozíciu v medzinárodnej distribúcii a pred 30 rokmi to muselo byť oveľa náročnejšie.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Bola od môjho uja, ktorý mi vravel, že musím na sebe tvrdo pracovať, byť trpezlivý a nečakať, že úspech sa hneď dostaví. Že výsledky prídu až okolo tridsiatky – a mal pravdu.

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Najpodstatnejšie predmety na cestách.

Narodila sa v Bratislave, študovala hru na klavíri na konzervatóriu a potom herectvo na Vysokej škole múzických umení. Hrala vo vyše dvoch desiatkach filmov a v niekoľkých seriáloch, napríklad aj v českých Bohéma či Svet pod hlavou. Debutovala v roku 2011 vo filme Dom režisérky Zuzany Liovej. Za postavu Evy získala cenu Igric aj Slnko v sieti. Za rolu nádejnej atlétky-šprintérky vo filme Fair Play, ktorá odmietla doping, bola nominovaná na Českého leva. Na slávnom filmovom festivale v Cannes sa zase zúčastnila s česko-slovenským filmom Out. Vlani si zahrala jednu z vedľajších úloh vo filme oscarového maďarského režiséra Lászlóa Nemesa Súmrak. Účinkovala tiež vo filme o zákulisí tanečnej súťaže Backstage a v rozprávkach Čertovské pero a Láska na vlásku. Hráva v Jókaiho divadle v Komárne, hosťuje v Slovenskom národnom divadle, DPOH a ďalších divadlách. Jej otec je politik a bývalý prezidentský kandidát Gyula Bárdos, mama je rozhlasová a televízna redaktorka a moderátorka.

Aké Slovensko si želáte?
Ako krajinu, ktorá žije v mieri a bez korupcie a ktorá stále rastie aj kultúrne a umelecky. A potešilo by ma, ak by Slovensko raz získalo Oscara či napríklad cenu na festivale v Cannes. To by bolo super.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Myslím si, že možnosti boli vtedy a sú aj dnes. A neviem, či je to dnes jednoduchšie, ale určite je to farebnejšie a dobrodružnejšie, lebo máme otvorené hranice a môžeme cestovať.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Na VŠMU mi jeden profesor, ktorému to zase povedal jeho profesor, povedal: „Herectvo netreba brať vážne, herectvo treba robiť vážne.“ Toho sa snažím držať, aby som sa necítila dôležitá. Lebo keď sa začnem brať vážne, už nebudem slobodná. Usilujem sa teda pracovať veľmi poctivo a byť zároveň stále slobodná v myslení.

Ľudové mladistvá sú projekt klaviristu Martina Majla Štefánika, pútavo spájajú ľudovú hudbu a džez a hovoria o nich, že konečne máme na Slovensku skvelú mladú džezovú kapelu, ktorú môžeme ponúkať aj do zahraničia. V tomto roku získali štyri nominácie na Radio_Head Awards za Album roka, Debut roka a tiež v žánrových kategóriách World Music/Folk a Jazzová hudba. Predtým získali cenu za Objav roka. Obaja jeho rodičia sú muzikanti, ale Martina hudba spočiatku veľmi nebavila. Chvíľu sa venoval cyklotrialu, chvíľu aj žongloval, až napokon rozhodlo, keď ako 14-ročný objavil kapely Collegium Musicum či The Doors. Začiatky Ľudových mladistiev sa viažu na jeho štúdium na konzervatóriu, keď dostali zadanie urobiť variáciu na ľubovoľnú tému. Ľudové mladistvá vznikli v roku 2016 a majú až deväť členov. Usmeje sa, že z hľadiska propagácie im najviac pomohlo, keď sa objavili v televíznom formáte Zem spieva. „Nám sa ukázalo, že televízia má stále najväčší dosah, z ničoho odrazu prišiel veľký ohlas a záujem ľudí,“ spomína. Štefánik okrem iného hráva aj s Celeste Buckingham, Petrom Lipom, Emmou Drobnou, Majkom Spiritom, H16, Strapom či spolupracuje s Petrom Lipom. Pripravuje aj vlastný sólový projekt.

Aké Slovensko si želáte?
Mne by sa páčilo, keby Slovensko bolo také, ako keď sa pohybujem v okolí svojich blízkych ľudí. Sme na seba dobrí a všetko je v poriadku. Viem, že sa mi to asi nikdy nesplní, ale privítal by som, keby štát podobne ako podporuje šport, dával peniaze aj do umenia. Máme totiž mnoho umelcov, ktorí sú svetová trieda a nevieme ich doceniť.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Najjednoduchšie je robiť to, čo je trendy, ale jednoduché to je iba na pár rokov. Teraz je napríklad najjednoduchšie začať rapovať. Niekedy mám pocit, že kedysi to mali muzikanti ľahšie, ale oni zase pokojne môžu tvrdiť, že ľahšie to máme my. Ale je pravda, že napríklad teraz je všetko na YouTube, a keď sa chcem čokoľvek naučiť, tak to tam nájdem. Osobne si však myslím, že ak si dobrý, tak je to jedno.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Cvičiť, cvičiť, cvičiť.

Profesionálny hráč počítačovej série Counter-Strike, ktorý vystupuje pod nickom GuardiaN, je aj členom tohtoročného európskeho rebríčka 30pod30, ktorý zostavuje americký Forbes. Patrí medzi najlepších hráčov tejto hry na svete a je neprekonateľným kráľom v Česku a na Slovensku. Portál HLTV.org, ktorý zverejňuje poradie hráčov počítačových hier, ho v roku 2015 označil za druhého najlepšieho hráča Counter-Strike na svete. V súčasnosti je na 11. mieste svetového rebríčka. Na prize money doposiaľ zarobil okolo 730-tisíc dolárov. Najvyššiu sumu si pripísal na konto pred dvoma rokmi, keď Kovács jednorazovo zarobil 100-tisíc dolárov. Patrí tak medzi najlepšie zarábajúcich hráčov počítačovej hry Counter-Strike na svete. Za poslednú dekádu sa zúčastnil na takmer 140 rôznych turnajoch po celom svete. Aj preto označujú špecializované stránky Kovácsa za „veterána“ tohto elektronického športu. Rodák z Komárna už pred dvoma rokmi pre zahraničné médiá hovoril, ako svojej manželke sľúbil, že tím FaZe Clanu je jeho posledným stanovišťom pred tým, ako sa vydá na zaslúžený „dôchodok“.

Krok za krokom sa posúva vyššie v rebríčku tenisových profesionálok. Začínala ako štvorročná pod otcovým vedením v tenisovom klube v Košiciach, ako 20-ročná to (zatiaľ) dotiahla do prvej päťdesiatky a nahrala vyše 750-tisíc dolárov na prize money (pozn. pred marcovým turnajom v Miami). Prvý veľký výsledok dosiahla ako 14-ročná, keď sa s Terezou Mihalíkovou a Tamarou Kupkovou stali majsterkami sveta. Ako 16-ročná s Ruskou Aleksandrou Pospelovovou vyhrali juniorskú štvorhru na US Open 2015, o rok sa dostala v New Yorku do finále v dvojhre. O ďalšie dva sa na US Open ako prvom grandslamovom turnaji prebojovala do hlavnej súťaže aj medzi seniorkami – a mohla tak potrápiť bývalú svetovú jednotku Venus Williamsovú. Vo februári tohto roku dosiahla v Dubaji prvé víťazstvo nad hráčkou svetovej desiatky, Holanďankou Bertensovou, na veľkom turnaji si napokon zahrala až štvrťfinále. V úvode sezóny figuruje medzi najlepšie podávajúcimi hráčkami sveta, v minulej sezóne zasa patrila medzi hráčky s najvyšším počtom odohratých zápasov. Po Dominike Cibulkovej je aktuálne slovenskou dvojkou v rebríčku WTA, reprezentantkou v Pohári Federácie je od minulého roku.

Aké Slovensko si želáte?
Je veľa vecí, ktoré ľudí trápia, ako napríklad demonštrácie či štrajky. Ja len dúfam, že raz azda budú všetci na Slovensku spokojní so svojimi životmi.

Je podľa vás jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Dnes je tenis trošku iný, rýchlejší a agresívnejší, hra sa zmenila. Ale vždy to bol konkurenčný šport, to je stále rovnaké. Dostať sa do špičky bolo vždy veľmi ťažké. Minulý rok som bola v rebríčku stále na 104., 105., 108. mieste. Všetci mi hovorili – kedy už budeš v tej stovke? Pritom stačí jeden väčší výsledok a skočíte tam a zrazu vás všetci berú nejako inak. Ale platí, že všetky hráčky z prvej nielenže stovky, ale až dvestovky, sú veľmi kvalitné. Ak niektorej vyjde zápas, môže poraziť hociktorú.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Mentorov som mala v kariére už viac. Prvým bol, samozrejme, otec, a tiež môj bývalý kondičný tréner v Košiciach, ruský rodák Viktor Sergijenko. Už dlhé roky žije na Slovensku, je to bývalý skokan o žrdi. Už je pre mňa v podstate súčasťou rodiny, akoby dedko. Začal so mnou, keď som mala štyri roky, a trénoval ma do pätnástich. Veľmi mi pomohol. Terajší tréner Michal Mertiňák je zasa veľký pohoďák, v každej situácii ma dokáže upokojiť. Mala som šťastie na ľudí.

Majster sveta v šachu do 18 rokov z roku 2018, keď na turnaji s účasťou siedmich veľmajstrov získal 8,5 bodu za 7 víťazstiev a tri remízy. Medzinárodný majster (od roku 2016) s ELO ratingom 2535 (február) a perspektívou, že by sa mohol stať najmladším slovenským veľmajstrom. Študuje na prievidzskom gymnáziu a je hráčom klubu Aquamarin Podhájska. So šachom začínal ako päťročný, v roku 2010 sa stal majstrom Európy do 10 rokov. „U Viktora bolo odmalička vidno, že má talent. Rýchlo vedel nájsť riešenia, má dobrú pamäť a šach ho baví,“ hovorí otec Igor Gažík, ktorý bol na začiatku 90. rokov majstrom Československa. Mama Renáta reprezentovala Poľsko a v súčasnosti učí šach. Sestra Veronika, ktorá sa už šachu aktívne nevenuje, vyhrala pred 11 rokmi ako 7-ročná turnaj v rapid šachu do 16 rokov a dosiahla viacero úspechov na mládežníckych majstrovstvách Európy. Vo svetovom rebríčku je Viktor na 614. mieste, medzi Slovákmi je dvojkou.

Aké Slovensko si želáte?
Táto otázka je v dnešných dňoch veľmi aktuálna, odpovedám na ňu pred prvým kolom prezidentských volieb, i keď ešte nemôžem voliť. Slovensko by malo byť krajinou, kde by ľudia chceli žiť a nie utekať do zahraničia za lepšími pracovnými podmienkami a platmi. Malo by byť hospodársky sebestačné a štát by mal podporovať a uprednostňovať slovenských podnikateľov pred zahraničnými. Nachádza sa v Európe a z toho pramení i naše postavenie v Európskej únii. V zahraničných veciach by malo byť neutrálne, neorientovať sa príliš na západ ani na východ. Súdnictvo by malo byť nezávislé, bez vplyvu politických strán, ako aj korupcie. Toto je, samozrejme, rozprávka. Doterajšia vláda ani prezident to nedokázali zmeniť, ale medzi kandidátmi na prezidenta alebo členmi politických strán sú takí ľudia, ktorí dokážu túto situáciu zmeniť, a ja pevne verím, že k lepšiemu.

Je jednoduchšie uspieť vo vašom odbore dnes ako pred 30 rokmi?
Zároveň áno a zároveň nie. Je to dosť komplexná otázka. Môj otec sa dostal k šachu čítaním článkov v novinách, kde písali o „zápase storočia“ medzi Rusom Spasskym a Američanom Fischerom. Čerpať vedomosti mohol zo šachových časopisov a od informátorov. Dnes je to oveľa jednoduchšie, je omnoho viac turnajov, kníh, šachových materiálov, ktoré sa dajú naštudovať, dá sa hrať s ľuďmi cez internet, trénovať cez Skype… Na druhej strane, dnes je oveľa viac titulovaných hráčov, t. j. medzinárodných majstrov a veľmajstrov. Omnoho väčšia konkurencia o víťazstvá v turnajoch, ako aj o výhodné podmienky za účasť.

Akú najlepšiu radu ste v živote dostali?
Rady alebo príslovia počúvam celý život. Medzi moje obľúbené šachové patria: „Keď dávajú, tak ber, keď berú, tak utekaj.“ a „Aj zajtra je deň.“

Predmet, ktorý ma vystihuje:
Nie je prekvapivé, že sú to šachové figúrky a šachovnica.

Tridsaťročných športovcov nezaraďujeme do rebríčka 30pod30 často, neoceniť minuloročný úspech slovenského reprezentačného brankára by však bola škoda. V reprezentácii je odchovanec Žiliny jednotkou od jari 2017, zatiaľ odchytal jedenásť kvalifikačných zápasov a dostal len desať gólov. Ešte výraznejšie sú jeho nedávne klubové úspechy. Newcastle United patrí medzi slabšie tímy v anglickej Premier League, o to väčšia je preto úloha, ktorú zohráva jeho jednotka v bránke. Hneď po prestupe zo Sparty, vo februári 2018, sa Dúbravka uviedol čistým kontom pri nečakanom víťazstve 1:0 nad Manchesterom United. Z nasledujúcich 42 (informácie k 24. marcu) ligových zápasov Newcastlu nevynechal ani jediný, až sedemkrát nedostal ani gól a dohromady ich inkasoval 51, čiže iba 1,2 gólu na zápas. V polovici sezóny odhadoval portál Transfermarkt jeho trhovú hodnotu na 5,3 milióna eur, medzi kandidátmi na prestup sa v zime najčastejšie spomínal Juventus.

Debut v NHL zažíva spomedzi slovenských obrancov najlepší od sezóny 2005/06, keď Andrej Meszároš odohral všetkých 82 zápasov základnej časti. Černák síce naskočil do rozbehnutej sezóny až v novembri, ale odvtedy patrí k najlepším obrancom v nabitom tíme. V aktuálnej sezóne NHL odohralo nadpolovičnú väčšinu zápasov len jedenásť obrancov, ktorí sa narodili ešte skôr ako on. Robustný, ale technicky a korčuliarsky veľmi elegantný Košičan však nielenže hráva pravidelne, ale pravidelne nastupuje proti najlepším útokom súpera a zbiera jeden plusový zápas za druhým. V marci sa prvý raz v kariére stal prvou hviezdou zápasu, keď dal gól a na ďalší asistoval. V roku 2015 získal s reprezentačnou dvadsiatkou historicky druhú bronzovú medailu pre Slovensku. Hoci mal len 17 rokov, patril k lídrom tímu.